Urobila s dcérou veľký nákup v supermarkete. Nezvykla veľmi komunikovať s cudzími a neznámymi ľuďmi, no strhaná tvár ženy, na ktorú sa pozrela, ju nútila prihovoriť sa.
“Vyzeráte unavene,” povedala mladšej žene, ktorá sedela za pokladňou..
“Ako sa máte?” pokračovala. Možno aj preto, lebo vedela, že ľudia často povedia to, čo si myslia, že iní chcú počuť. “Mám sa presne tak, ako aj vyzerám. Som unavená. Už tri dni som nespala,” šokovala ju pokladníčka svojou odpoveďou.
“Prečo?” Spýtala sa žena prekvapene.
“Muž chodí celé roky domov opitý a v posledných dvoch týždňoch ma trikrát v spánku napadol. Mám obavy zaspať,” zdôverila sa žena prekvapivo úprimne a pozrela sa na ňu uhrančivým pohľadom spoza pokladne. Jej slová nakupujúcu ženu zarazili a zároveň sa jej zabodli do srdca.
“To je hrozné,” odpovedala s ľútosťou a so zhrozením v hlase. “Prečo od neho neodídete?”
Otázka, ktorú pložila, sa jej zdala zbytočná. Vedela, že ak by mohla, tak by už dávno od neho odišla.
“Nemám kam ísť,” odpovedala pokladníčka a tak potvrdila jej myšlienky, ktoré sa jej vírili hlavou. Zaskočená situáciou aj nečakanou úprimnou konverzáciou, zmohla sa na jedinú otázku:
“Môžem sa za vás modliť?”
Na tvári mladej ženy sa zjavil úsmev. “To by bolo skvelé.” Dokončila skenovanie potravín. Ženy si vymenili svoje e-mailové adresy.
V ruke žmolila e-mail, rýchlo načarbaný na bločku. Vložila si ho do vrecka. Bola rada, že s ňou prehodila pár viet. Aj keď ju nepoznala, bola rada, že ju videla, ako keď po dlhom čase vidíte starého dobrého priateľa.
Príliš často pozeráme na ľudí, ale nevidíme ich. A už vôbec nevidíme do nich.
Raz na konferencii sa ma niekto opýtal: „Ako sa máte?“
Mal som nachvíľu pocit, že toho muža odniekiaľ poznám. A tiež pocit, že ho naozaj zaujíma, ako sa mám.
„Dnes strašne,“ odvetil som.
Popravde, nečakal som nejakú veľkú ľútosť, ani súdržnosť ani podporu, avšak aj po mojej odpovedi si ten muž mlel a mlel dalej len to svoje. Ťažko to opísať. Aj keď ma videl zoči-voči, v podstate videl len seba samého, ja som bol pre neho len vzduch. Otázka:
„Ako sa máte,“ bola vlastne len zámienka, aby sa zaujímal sám o seba, pred publikom. Vôbec ma nevidel.
Vtedy mi napadlo, že o čo je lepšie, keď sa ľudia rozprávajú navzájom. Keď sa vidia. Nie však zoči-voči, keď sa vidia inak. Mohli by sme to nazvať, keď si vidia jeden druhému do duše.
Vráťme sa však späť k stretnutiu do Sabrinou, pokladníčkou zo supermarketu.
Po niekoľkých dňoch mail naozaj prišiel. Vedela, že je to od Sabriny, inú Sabrinu nepoznala.
„To meno mi dala moja mama,“ vysvetlila mladá žena ešte v obchode, keď si vymieňali lístočky s adresami.
„Všetci sa ma vždy pýtajú na moje nezvyčajné meno,“ usmiala sa. V hnedých očiach mala iskru.
Mail, ktorý od Sabriny dorazil, zohrial ženino srdce. Stálo v ňom: „Chcem sa vám veľmi pekne poďakovať za to, čo ste mi v ten deň povedali. Vaše slová ma povzbudili a vliali do mňa nádej. Vy a vaša dcéra určite poznáte Boha. Ešte raz ďakujem.
PS: Prosím, nezabudnite sa za mňa modliť aj naďalej. S láskou, Sabrina.“
Neváhala a takmer okamžite odpísala na Sabrinin mail. „Máte rodičov, súrodencov? A čo deti, máte deti? Aké veľké?,“ myslela si, že by otázkami mohla pomôcť mladej žene. Možno uchýliť sa do azylového domu…
Niekto musel Sabrine za každú cenu pomôcť. Ona jej chcela pomôcť.
Ale Sabrina sa už viac neozvala. A čo nasledovalo o pár rokov?
Otočte, prosím, na 2. stránku.
