….No napriek tomu, po celej tej dlhej dobe, v kútiku duše stále dúfam, že od Teba nakoniec odíde..
Cestujete radi vlakom? Ja áno! Môžem sa tam rozhýbať, nemusím stále sedieť na jednom mieste. Môžem sa pozerať z okna a pozorovať krajinu, ktorá uháňa do minulosti ešte rýchlejšie ako naše životy. Rád čítam a ešte radšej pozorujem ľudí okolo seba. Snažím sa im pozrieť aspoň na okamih do očí, lebo oči sú oknom do duše človeka.
A tá ma vždy zaujíma najviac.
Bola sobota 2. septembra. Vyštveral som sa do vagóna, usadil som sa v kupé a otvoril som si knižku. O chvíľu sa odsunuli dvere a dnu nazrela mladá žena. „Môžem si prisadnúť?“ opýtala sa a ja som prikývol.
Aspoň budem mať spolocnosť, myslel som si, a keď sa dáme do reči, tak mi aj cesta rýchlejšie ubehne. A najviac ma poteší, ak sa o človeku, ktory sedí predo mnou, niečo dozviem.
Dovolí mi aj ona nazrieť do jej duše?
Sedela oproti mne a pozerala sa von oknom na perón. Nikto ju nevyprevádzal, ani jej nikto nekýval na rozlúčku.
Po očku som ju pozoroval. Z profilu bola pekná, ale keď som sa jej lepšie zahľadel do tváre, všimol som si, že vyzerá veľmi strhane. Aj napriek tomu mala na tvári taký ten zasnený úsmev, úsmev šťastného človeka. Usmievala sa, akoby práve dnes vyhrala v lotérii.
Nevedel som si dať v hlave dokopy ten jej šťastný úsmev skombinovaný so zničeným výzorom. Nie som zvedavý človek, ale táto záhada ma prinútila k tomu, že som konečne otvoril ústa.
„Cestujete ďaleko?“ pokúsil som sa nadviazať rozhovor.
„Áno. Cestujem na víkend k rodičom. Až na konečnú“ odpovedala. Potešil som sa. Cestuje presne tam, kam aj ja. Strávime spolu celé ďalšie hodiny.
„Máte za sebou určite nadherný deň, vidím Vám to na očiach“ po chvíli som pokračoval. „Nie dnes, ale včera. Včera bol asi ten najkrajši deň v mojom živote. “ zahrali jej v očiach iskričky radosti.
„To mám radosť“ okomentoval som. „Vyhrali ste v lotérii?“ hodil som udičku. Na okamih ostala ticho, akoby premýšľala, ale nakoniec sa spontánne rozhovorila.
Ja patrím môjmu milovanému a môj milovaný patrí mne.
Večeriame spolu v našej obľúbenej reštaurácii s priliehavým názvom “Romance.”
Na stole fľaša toho najlepšieho vína a sviečky. Naše ruky sa jemne dotýkajú, maznajúc sa s prstami toho druhého. Brušká našich prstov sa pohybujú po ruke toho druhého doslova s jemnosťou husľového virtuóza, ktorého jemná melódia plynie celou miestnosťou.
Ja viem, znie to ako obrovské klišé, či nebodaj všetky začiatky románov od Rosamunde Pilcherovej, no aj napriek tomu sa nedokážem ovládať. Ten pocit, keď sme spolu a musíme sa stále jeden druhého dotýkať, sa nedá zastaviť. Vzájomné dotyky boli pre mňa vždy veľmi dôležité.
Výborne sa spolu bavíme. Naše srdcia sa smejú tak hlasno, že ich musíme tíšiť, aby nerušili hostí pri najbližších stoloch. Pocity hlbokého porozumenia, vzájomnej blízkosti a náklonnosti, sú priam euforické.
Dôkladne poznám každý detail jeho tváre, na ktorej blízkosť som tak zvyknutá. Veď posledné roky si ma už možno tisíckrát celučičkú dôkladne vypozeral končekmi prstov, od hlavy až po päty.
Objednávam jeho obľúbené jedlo – grilovaný steak medium, jemne krvavý, tak, ako to má rád. K tomu dusené šampióny, pečený zemiak plnený kyslou smotanou s kúskami voňavej smaženej slaninky. Všetko, čo robím pre svoju lásku, od výberu jedla nevynímajúc, musí byť jednoducho dokonalé, ako náš vzťah sám.
Ani on v ničom nezaostáva a vzápätí objedná moje obľúbené jedlo: Misu gréckeho šalátu s extra olivami a plneným červeným lososom. Hlboko usadení v komfortných kreslách našej veľkej lásky, sa doslova vyžívame v každej sekunde nášho spolubytia.
Pred reštauráciou zastaví auto a môj milý zo zvedavosti pozrie smerom k oknám do ulice. Jeho pohľad sa pristaví na aute, z ktorého vychádza starší manželský pár. On jej pri vystupovaní podá galantne ruku a takisto galantne jej otvorí dvere pri vstupe do reštaurácie.
Pár sa usadí neďaleko nás. Ten môj na nich ešte chvíľu civí, keď sa zrazu spamätá a jeho ruky prudko zmiznú zo stola, aj z môjho zovretia.
Vo svetle sviečky sa mihne svetlý, neopálený pásik na prstenníku jeho ľavej ruky. Takmer okamžite mi pripomenie utrpenie, ktoré sa vždy, keď sme spolu, snažím tak dokonalo zamaskovať.
Jeho tvár sa sťahuje do kŕča.
Vloží ruku do vrecka a na prst si rýchlo nastrčí žiarivú obrúčku z bieleho zlata.
Moje srdce je roztrieštené na kúsky. Rýchlo kývne čašníkovi, vypýta účet za jedlo, ktoré sme ani nestihli dojesť, hodí na stôl bankovku a ani nečaká na výdavok. Obracajúc sa chrbtom k ostatným, sa rýchlym krokom vytrácame z reštaurácie von.
Vonku husto prší. Po tvári mi stekajú jemné kvapky a len ťažko rozoznať, ktorých je viac. Či tých dažďových alebo tých mojich vlastných, slaných.
Posledný kúsok môjho zdravého rozumu mi kdesi našepkáva, že po rokoch vzťahu so ženatým mužom by som už mala byť na podobné zážitky zvyknutá. Ale nie som.
Aj dnes, po troch rokoch, ma tieto veci bolia rovnako, ako keď sme takmer vrazili do jeho príbuzného a ja som sa musela schovať za kopu pomarančov v supermarkete. Takéto situácie ma vždy veľmi zabolia, aj keď sa nestávajú tak často. O to horší je však môj vnútorný pocit…
Zopárkrát mi napadlo, že na vine som ja.
Keby som svoje city k nemu bola udržala na uzde, tak ako som to pôvodne plánovala, keby som zabránila tomu, aby sa náš vzťah ďalej vyvíjal, necítila by som dnes opäť, ako vždy, keď sa musíme schovávať, ten odporný pocit ostrých žiletiek, zarezávajúcich sa hlboko do môjho srdca.
A ani tie nekonečné vlny žiarlivosti vždy, keď odchádza domov k svojej manželke, čo vždy robil, robí a robiť aj bude.
Pýtate sa, tak prečo som do toho všetkého šla? Prečo by ktokoľvek mal do takéhoto vzťahu ísť? Aká je pravda?
Otočte, prosím, na 2. stránku.
